Priznám sa, že týmto v poradí tretím dnešným článkom nie som si celkom istý, či sa dobre vyjadrím v tomto nasledujúcom blogu, ale hádam sa mi to podarí. Pýtam sa teda, či je rozdiel medzi pokorou alebo mentálnou neschopnosťou. Nechcem to písať ako z nejakého psychiatrického alebo psychologického, alebo filozoficko duchovného hľadiska, že či sa dá porovnávať pokora s mentálnou neschopnosťou, možno to spolu nejako súvisí, a možno nie. 

Vždy mi ale to tak pripadalo. Je pravda, že napríklad ja som veľmi extrovertný človek, a neviem sa vyrovnať s nejakým neúspechom, a preto makám a makám, aby moja práca, nehovorím teda že vždy a za každých okolností, ale väčšinou, prinášala výsledky. Nikdy sa nesnažím o nejakú najvyššiu métu, ale mohol by som to samozrejme charakterizovať, ako kedy, a ako kde, v ktorej konkrétne oblasti by sme to mohli povedať.

Dobre vieme že všetko vedieť nemôžeme. Vidíme tu jasne akúsi protiklad v jednej vete. Dobre vieme, že všetko vedieť nemôžeme. To znamená, že som si istý, že všetko obsiahnuť rozumovo nemôžem, aj keby som sa akokoľvek snažil. Je veľa ľudí, ktorí sú napríklad matematickí géniovia, neviem či som to dobre vyskloňoval, azda áno, a vedia, že pre nich čo sa týka tejto oblasti, prakticky nič nepredstavuje problém. Je to preto, lebo takýto človek hneď totižto v samom začiatku, v zárodku pochopil, o čo tu ide. 

Vytvoril si proste v niečom nejaký systém, a to je veľmi podstatné, v rámci ktorého stále nadobúda nové a nové poznatky, v ktorých sa snaží jednak zorientovať, a keď je v nich prakticky dostatočne zorientovaný, už je vo fachu, je teda odborník v danej problematike, vyzná sa do nej hĺbkovo, a nič ho nemôže prekvapiť. Čiže pokorne hľadá to, v čom sa môže napríklad ešte viac zdokonaľiť, odhaliť mu nejaké nové poznanie, aby sa niečomu novému naučil pokiaľ chce, pokiaľ vníma, že ešte niečo sa naučiť a zdokonaliť predsa len dá.

Som si vedomý, že ani človek nemôže byť nejaký stroj na to, aby stále niečo hľadal, objavoval a podobne, stále po niečom, ľudovo povedané pátral, pretože v domnení, že človek všetko vie, zistí, že ten druhý ma ďaleko predčil práve v tej pokore, práve to môže robiť v nás nejakú mentálnu neschopnosť niečo také pochopiť. 

A tu je rozdiel medzi materializmom, a medzi duchovnom, že všetko sa nemôžeš snažiť pochopiť, lebo sa to nedá.

Nijaký príklad pre neho nie je nezdolateľný, a to najťažšie nepovažuje za niečo odpudivé, ktorému sa má vyhýbať, ale práve naopak, je to pre neho výzva, čo všetko musí v tom momente, okamihu prekonať, aby sa dostal na nejakú požadovanú úroveň, či už to vníma zo svojho pohľadu, alebo možno je do niečoho tlačený, alebo to teda požadujú iní od neho, možno je to nejaký tlak okolia, ktorému sa možno musí prispôsobiť, aby bol tam, kde je momentálne teraz, hoci mu to nemusí byť dvakrát príjemné, prospešné, no na druhej strane to môže celkom isto byť užitočné.

Aj tu vidíme, že nie všetko príjemné, ti musí byť užitočné, a nie všetko neprijemné, ti nemusí byť neužitočné, a teda stáva sa pravý opak, niečo ako keď učenie má horké korene, ale sladké ovocie. Čiže najprv človek samozrejme musí sa v niečom premôcť, musí niečo pochopiť, aby niečo pochopil, a potom to prinesie ovocie.

Možno ste sa zamysleli niekedy, aká je to sprostosť, zmysel zmyslu.

Áno, zmysel zmyslu, ktorému som venoval nálož článkov má v tom zmysel, aspoň podľa mňa, že viacerí si len myslíme, že to chápeme, ale keď prídeme do konkrétnej reality, vnímame presný opak. Sme nahí, sme obnažení, potrebujeme pomoc, nevieme si dať rady, a podobne, asi každý z nás sa v takejto situácii predsa ocitol.

A tu sa prejavuje pokora, a mentálna neschopnosť, že nie je jedno, či v niečom ustúpiš z pokory, možno v zmysle toho, že múdrejší ustúpi, hlúpejší sa háda, ale v tom, že či človek je si v niečom sebavedomý, alebo presne opačne, či v niečom predsa je mentálne neschopný, alebo má v niečom obmedzené, alebo znížené poznanie. 

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár