Dneska od rána vonku prší, počasie sa trochu pokazilo, ale tak beriem to ako jesennú klasiku, nič mimoriadne, pretože aj dažďa samozrejme je potrebné, aby nebolo príliš sucho. No, to asi s najväčšou pravdepodobnosťou pre mňa teda viac menej znamená, že ak bude pršať, prekazí mi to zaiste plány večerom ísť do posilky, ale ešte teda uvidím, či sa náhodou neumúdri počasie, totiž mám povahu, že mňa len tak ľahko nič neodradí, ako sa poznám. 

Ráno som pozeral jeden veľmi pekný dokument v televízii, kde okrem iného vystupoval môj spolužiak z vysokej, ktorý je v súčasnosti duchovným /kňazom/ a tak mi mysľou aspoň nakrátko prebehli všetky tie fajn spomienky z pomerne dávnej minulosti, aj keď sa mi to nezdá, pripadá mi to ako keby to všetko sa odohralo včera , ktoré som mal z čias štúdia, a akcii, ktoré som tam pozažíval, a mnoho bolo fajn.

Napríklad, ako sme čas trávili na horách, niekde proste na turistike, ktorej holdujem v oklieštenej forme prakticky do dnešného dňa a človeka to nabíja zdravím, a veľkou neskutočnou pozitívnou energiou. Keď proste vidím nádhery prírody, vtiahne to človeka proste do inej dimenzie, nabije sa energiou pre ďalší život a iné povinnosti, ktoré človeka čakajú, a takýto reštart proste človek potrebuje, aby mal na vec nielen iný názor, ale aby mnoho z nich bral s nadhľadom, že všetko sa dá pokojne a v kľudne vyriešiť. To sú spomienky, z ktorých sa dá žiť, pretože sú priaznivé, sú pozitívne, je to niečo vďaka čomu človek má chuť žiť, niečo budovať ďalej, a takto tvoriť ďalšie hodnoty, pretože jedno nadväzuje na to druhé.

Človek proste inak myslí, inak rozmýšľa, veci berie zodpovedne, pozerá sa na veľa vecí napríklad s nadhľadom, že predsa všetko sa dá pekne vyriešiť a predsa nič nie je neriešiteľné, než by to akokoľvek sa zdal opak toho všetkého.

Spomienky na niečo minulé, čo teda bolo, čo pominulo, alebo ešte možno príjemne trvá, zaiste to mnohí z nás poznajú majú dvojaký charakter. Niektoré slúžia ako posilu do bežných všedných udalostí, ktoré prežívame, ktoré možno budeme prežívať. 

Keď teda poviem možno, tak to myslím naozaj ako možno, pretože všetko to, čo je potencionálne možné, ešte nie je predsa uskutočniteľné na toto obdobie, práve preto lebo človek sa má snažiť predovšetkým žiť v prítomnosti, a príliš na jednej strane sa netešiť z niečoho, čo človek možno očakáva v blízkej budúcnosti, ale na druhej strane ani sa príliš z niečoho neobávať a nestrachovať, ale brať všetko pokojne a vyrovnane, veď predsa nie je nikdy dôvod na paniku.

Ak sa vyjadrím k tematike, o ktorej rozprávam, že nesnaž sa žiť zo spomienok, nehovorím to preto, aby si sa explicitne nesnažil, ale preto, aby spomienky ti nebrali prácu zo súčasnosti, aby sa ti zbytočne cez svedomie napríklad nevnucovali nejaké nepríjemné spomienky z minulosti, čí si človek prešiel, niečo napríklad prekonal, čo ho trápilo, aby sa to neskĺzlo napríklad do súčasnosti, čomu konkrétne sa teda venuješ. Spomienky sú niečo, čo príliš zaťažovali aj mňa, aj keď väčšinou je tu jeden nebezpečný problém, že spomienky ti niekedy môžu zobrať dôstojnosť.

Áno, je to tak, musel som to napísať tak, že spomienky ti berú dôstojnosť, a vysvetlím v krátkosti prečo je tomu tak.

Jestvuje spústa udalostí, ktoré človek zažije buď s odozvou alebo bez odozvy. Niekedy teda je to o to lepšie, niekedy horšie. Niekto si niečo potrebuje akosi, nazvem to, dovysvetľovať, a proste niektoré udalosti, ako sa hovorí, ešte postupne vstrebať, niekto to nepotrebuje. Všetko to, čo zažiješ, je v podstate minulosťou, aj keď to zažiješ po boku nejakej osoby, s ktorou zdieľaš život, manželstve, a podobne, alebo o svadbe človek spoločne uvažuje, ale to všetko nie je romantický pohľad (romantický mám na mysli konflikt dobra a zla)

A tá dôstojnosť to je proste to duchovné zakrytie, ako predstav si nejaký duchovný odev, ktorý nosíš, ktorý v podstate ti chráni tvoju identitu, ale keď niekto ti dôstojnosť zoberie, často ti môže zobrať aj tvoju identitu.

Záverom blogu chcem spomenúť ešte toľko, že každý človek má predsa svoju vlastnú identitu a dôstojnosť, aby človek nebol príliš napríklad zaťažený nejakým vzorom, alebo nejakým človekom, s ktorým zdieľa svoj život, a možno ho zožiera myšlienka to, že nie je napríklad rovnako úspešný ako ten a ten človek, ktorého pozná, a podobne. Práve  opačne.

Taký človek, ktorého má pri sebe je práve na to, aby sa spoločne dvíhali, ťahali a smerovali jednou cestou. či už je to v partnerstve, alebo kamarátstve alebo niekde na pracovisku, a pozerali smerom dopredu a nie dozadu.



 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár