Včera sa mi stala taká situácia, ktorá v podstate celkom dopadla dobre. Mal som ísť na dohovorené stretko, nebolo to našťastie nič mimoriadne, tých mám v pracovnom čase nie až tak veľa, ale napokon z toho všetkého nebolo nič.

V podstate som bol celkom aj rád. Bol to čas, ktorý som využil premýšľaním o niektorých situáciách, ktoré ma postretli. Väčšinou si sám analyzujem niektoré záležitosti, a viem, že keď človek má nejaké nevyrovnané myšlienky, najlepšie v tichu a samote sa všetko dá vyriešiť.

Niekto nutne potrebuje sa kadekomu zdôverovať, niekto nie. Niekto nutne, možno by som zdôraznil, celkom isto nutne potrebuje niečo riešiť tým, že napríklad pridá nejaký status, ale vnímam to ako bežnú už v súčasnosti formu rozvoja a identity ľudskej osobnosti, kedy možno sa tomu človeku odľahne, kedy sa s niečím napríklad dokáže vyrovnať. Ako to myslím, vysvetlím v riadkoch nižšie.

Mnohí ľudia pôsobia nevyrovnaným dojmom, a takým dojmom, ako keby niečo stále skrývali. Nie nadarmo sa hovorí, že keď sa pozrieš na tvár daného dotyčného človeka, tak, ako sa ti javí, tak takým aj je. Niekto pôsobí napríklad takým čudným dojmom, ako keby stále niečo skrýval. Napríklad vyzerá byť stále zadumaný, alebo má taký mútny, alebo celkom isto neprítomný pohľad. Stále nad niečím dumá, rozmýšľa, špekuluje, taký zahľadený do seba a podobne.

Človek, ktorý je v podstate neustále zahľadený do seba, častokrát nepozná seba samého, a nevie sa v sebe samom vyznať, o čom som sa presvedčil, keď som stretol tuším minulý týždeň spolužiaka z vysokej školy. V podstate múdry človek, ale nevyznám sa v ňom. Neviem konkrétne čo sa v tej jeho hlave odohráva.

Taký, ktorý nepotrebuje sa stretať prakticky s nikým, je uzatvorenej povahy, častokrát melancholickej, síce niekedy vie celkom presne, aký je, kto je, kam ide, čo konkrétne chce dosiahnuť, avšak v drvivej väčšine (alebo drvivej menšine) sa mu to nepodarí prekonať, napriek tomu, že možno jeho okolie ako také je presvedčené o opaku. 

To svedčí teda aj o tom, že človek sa najlepšie pozná len on seba samého, a druhí v niečom sa môžu len domnievať.

Aj navonok veľmi príjemní a milí ľudia sa môžu v určitom smere trápiť, a dáme si otázku, ako je možné, že v podstate tú pudovú zložku dokážu v sebe tak účinne potlačiť, že proste všetky tie emocionálne stavy nedajú navonok, možno naveľa naveľa sa niekomu dôveryhodnému s niečím čo nosia vo svojom vnútri, zdôveria. Či im napríklad potom odľahne, alebo nie, je už záležitosť mentálneho, psychického, duševného, emocionálneho stavu, alebo lepšie by som povedal vnútorného zápasu so sebou samým, ktorý chtiac nechtiac všetci niekedy vnútorne aktívne zvádzame. 

Pred asi mesiacom som zažil taký veľmi príjemný stav, kedy som mierne zapochyboval o sebe samom, ale na druhej strane veľmi príjemne to spôsobilo reštart mojej osoby. Začal som si veľa vecí vo svojom okolí a živote vážiť, začal som viac trénovať, čomu sa venujem od toho momentu prakticky denne, s výnimkou včerajška, včera bol sviatok, veľmi sa mi nežiadalo, dnes si to asi vynahradím to, čo som zameškal. Ale vystanovila mi teraz zas otázka, či je veľmi  potrebné alebo priam nevyhnutné vynahradiť si to, čo sme nejako zameškali.

Dobre vieme, že keď sa stretneme s niekým po dlhej dobe, veru si máme čo povedať, a zrazu zažívame pocit, že síce sa nachádzame na nejakom reálnom mieste v reálnom čase, naše rozhovory môžu viesť k spomienkam, kedy začneme pociťovať to, že mentálne sme možno 20 rokov vzad, vnímame celkom isto naživo znova a znova tie okamihy a zážitky, ktoré sa nám vryli do pamäti, na ktoré sme možno behom týchto rokov možno ani nemysleli, a ak áno, tak len veľmi matne, pri nejakej nostalgii a podobne, a zrazu je človeku fajn. 

Tento článok má názov, či je nevyhnutné spoznať seba samého, teda v ňom sa snažím hľadať všetky tie atribúty, ktoré mi to môžu v istom okamihu pripomenúť, k čomu je to dobré, a čo sa tým chce akosi docieliť.

Mnoho ľudí nedáva váhu zážitkov na popredné miesto, a preto žijú zo dňa na deň bez nejakej očividnej emocionálnej potreby, a práve toto sa môže človeku vypomstiť, lebo teraz možno pociťuje dostatok všetkého, a nepotrebuje sa k niečom napríklad vracať. Nepoviem, že neustále si musím nejaké dané konkrétne miesto akosi sprítomňovať, avšak ja osobne mám skúsenosť, že s niektorými vecami sa dokážem vysporiadať účinnejšie, ak si niečo napríklad absolvujem osamote. Popremýšľam, čo konkrétne mi to dalo, čo konkrétne mi to vzalo, a potom tie pocity už jednoducho neriešim, a ako realista beriem realitu a dobu v tej, ktorej žijem, neriešim ďalej sentimentálne pocity.

Nech sa vám darí.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár