V sobotu večerom som pozeral taký krátky dokument, v ktorom vystupuje môj spolužiak, teda je už pomerne známy, ktorý hovorí o tom, aké to je zdolávať najvýznamnejšie pohoria na svete. Určite začínal niečím ľahším, potom časom vyhľadával niečo ťažšie, ťažšie terény a podobne, a tam zisťoval, kde konkrétne sú jeho hranice.
V športe mám veľmi rád beh, ale nielen o to mi ide. Ide mi celkovo o vnímanie prírody, ktorá ma obklopuje, ktorá ma celkovo presahuje a ponúka mi niečo viac, ako mi môže ponúknuť len to, čo človek vníma ako materializmus.
V živote sa nie jeden krát stalo, že boli sme postavení pred dilemu ako vyriešim niečo, čo sa mi zdá celkom neriešiteľné, alebo to, že mám niečo riešiteľné, a predsa sme to neriešili, sme sa na to vykašľali. Aj keď sa zdá, že možno táto tematika je trochu prehnaná, nie je to tomu tak.
Vždy to, čo možno je neriešiteľné, ma pozýva biblicky vystúpiť na horu. Keď stúpam do nejakého terénu, obyčajne sú za tým nejaké mierne, alebo vysoko sťažené podmienky, na ktoré sa buď treba, alebo netreba pripraviť, s čím treba alebo netreba vopred rátať, teda či sme psychicky, alebo fyzicky pre niečo odolní, či to zvládneme, ale celkovo je to aj o tom, že či si v niečom proste veríme.
A teda nastane situácia, že buď si v niečom veríme, alebo nie, a začneme o sebe napríklad pochybovať. Máme predsa isté predpoklady, a teda buď na nich staviame, hýbeme sa smerom dopredu, pričom samozrejme nemusíme nutne zabudnúť, skade a z akých pomerov sme vyšli, čo konkrétne ony pre nás znamenajú.
Nie je podstatné na niečo zabudnúť, aspoň ja si to tak myslím, aj keď možno sa mýlim. Zdôvodňujem to napríklad tým, že teda pretože čím viac si nahovárame, že teraz idem na niečo zabudnúť, teda som na samotnom začiatku nejakého nového procesu, toho, čo je pre mňa celkom nové, neznáme a neprebádané, čo ma niekde proste pozýva, možno tým intenzívnejšie na to myslíme z dvoch faktorov, ako faktor, ktorý ma môže pomaly posúvať po nejakých métach, ktoré idem práve zdolávať, a sú nevyhnutné pre prijatie nových podmienok na život, alebo ako to, ako spomínam, ktoré mi pomôžu v niečom prekonať samého seba, kedy si uvedomím a prijmem niektoré skutočnosti. Len vtedy môžem na niečo efektívne zabudnúť, aj keď domnievam sa, že ani toto nemusí byť pravidlo.
Veľakrát práveže v tomto riešime neriešiteľné, pretože, a to sa domnievam, čím viac je pre nás niečo skryté, niečo tajomné, obalené to tajomna, neprebádané, tým viac nás to pozýva niekde ďalej, do neznámeho možno nebezpečného. Je to ako keď sme možno v neznámom teréne, a predsa chceme niečo preskúmať, aj napriek tomu, že nie sme si istý orientáciou v teréne, čo môže pôsobiť niekedy nebezpečne.
Záverom ešte krátka reflexia v týchto pár viet a pár riadkov.
Takéto dobrodružstvá veľmi nemám rád, pretože vyvoláva to v človeku istý adrenalín, a po prekonaní takéhoto nie celkom bezpečného stavu môže do nás vniesť zmiešané pocity. na jednej strane človek môže cítiť eufóriu, že sme niečo prekonali, na druhej strane nás to môže unášať do zmätkov. s výčitkami, že na čo sme sa to nechali nahovoriť, prečo sme podnikli to a ono, načo nám to bolo potrebné, že sme si to dopredu napríklad nerozmysleli, a takto by sme mohli pokračovať ďalej.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár