Seržant medzitým pristavil svoju polorozpadnutú policajnú škodovku, ktorú mu pridelili ešte na začiatku jeho policajnej kariéry, a ktorej sa odmietol vzdať už pekných pár desiatok rokov, hoci ho už mnohokrát povýšili a ponúkali mu stokrát lepšie autá, pred čiernou kovanou bránou, ktorá bola jediný známy vstup na pozemok firmy Diamond Infinity, ktorá príjmala zásielky diamantov zo zahraničia, skladovala a strážila ich a na záver predávala objednávateľom z oblasti Ninlhtanu.

Diamond Infinity bola veľká a stará firma, ktorá existovala už najmenej dvesto rokov, a bola riadená celými generáciami rodu Graceovcov. Tony Grace sa ujal funkcie generálneho riaditeľa tejto firmy napriek tomu, že všetkých jeho predchodcov v tejto funkcii v určitom nízkom veku zavraždili.

Seržant vystúpil z auta. Začínalo sa stmievať, ale nie prirodzeným spôsobom. Z minúty na minútu. Zrazu tu bolo šero. Neprirodzené, sivé šero. Bol dusný letný večer, ale seržanta striasali zimomriavky, ako by bolo mínus desať stupňov. Poobzeral sa. Brána bola zatvorená. Nikde sa nejavili známky nejakého života. Dokonca ani len tie otravné cvrčky necvrkali. Úplné ticho. Seržant si podrobnejšie pozrel múr. Boli na ňom ryhy, ktoré vytvárali obdĺžnikovitý útvar, asi pätnásť krát dvadsať centimetrov. Zaklopal naň a zistil, že je dutý. Keď chcel zaklopať druhý krát a posúdiť hĺbku otvoru za stenou, betón sa mu pod rukami prepadol dovnútra. Bolo to obrnené okienko a vnútri sedel vrátnik.
- Čo si želáte? - spýtal sa, keď mu seržant ukázal policajtský odznak.
Ten človek je buď veľmi neinformovaný alebo je to starý sklerotik, pomyslel si seržant, ale Grace mi povedal, že vrátnika upovedomil, tak asi je pravdivá tá druhá možnosť ...
Vrátnik sa začal prehrabávať v hromade papierov, ktoré mal na stolíku pred sebou.
- Ó, áno, už si niečo spomínam... TRESK! Tesne okolo seržanta preletelo čosi biele, veľké asi ako pštrosie vajce a trafilo to vrátnika rovno do hlavy. Vybilo mu to pravé oko, ktoré vytieklo na hŕbu papierov a dokumentov, a v zápätí, v zlomku sekundy, sa ozvala streľba zo samopalu.
Seržant sa nestihol spamätať a už bol celý od vrátnikovej krvi. Padlo osem rán, ktoré vrátnika preklali a odkväcol na malý toaletný stolík pred sebou. Seržant sa prudko otočil na päte a zbadal tieň. Niekto bol za ním. Normálny človek by sa bol otočil, ale seržant zachoval chladnú hlavu a siahol jednou rukou za seba. Zdrapil kohosi za stehno, ktoré však bolo tvrdé, ako keby z dreva. Potiahol za to, a dotyčný za ním sa s veľkým lomozom rozpadol a spadol na zem. Seržant sa ešte stále díval do tmy. Vlastne nie do tmy, bolo tam niekoľko nariedko narastených vysokých krovín. Spoza nich sa zrazu ozval zvuk karbobrúsky. Potom, ako keby jej niekto odťal kábel, stíchla.
Zvuk karbobrúsky! To je to, čo počul nočný strážnik Tonyho Gracea! Muselo to mať nejaký súvis. Zločinci určite neprerážali bočnú stenu obrneného skladu zo železobetónu hrúbky osemdesiat centimetrov obyčajnou karbobrúskou!
Musím sa dostať na ten pozemok a ešte raz preskúmať otvor v stene, pomyslel si seržant. Ten otvor nebol na prvý pohľad absolútne ničím zaujímavý, vyzeral ako obyčajné vyvesené dvere.

Ale ako sa dostať na ten pozemok, keď vrátnik je mŕtvy? Seržant nepatril medzi tých ľudí, ktorým to rýchlo pálilo, bol trochu zaseknutejší. Nato sa obrátil a pomaly chytil vrátnika za hlavu. Vytiahol jeho mŕtvolu von z betónového stĺpa. Potom sa horko-ťažko vopchal dnu a sadol si na miesto, kde ešte pred chvíľou sedel vrátnik. Jeho miesto bolo ešte stále teplé. Vtom si spomenul, že pri streľbe niekto stál za ním. Vyklonil sa z malého obrneného okienka a na zemi uvidel drevenú figurínu. Vyzerala presne ako človek, akurát že bola z dreva. Ten, kto ju modeloval, si dal záležať, aby vyzerala ako on. seržant si vzdychol a sadol si naspäť na zakrvavenú rybársku rozkladaciu stoličku. Okolo neho sa nachádzali zložito poskladané ovládacie panely s veľkým množstvom tlačidiel a tlačítok, vešiačiky s haldami kľúčov a rôzne poličky, v ktorých sa vôbec nevyznal. Ešte že bola väčšina označená štítkami.
Seržant si opatrne siahol na malú plešinku, ktorú mal trochu vyše ľavého ucha. Mal ju tam preto, lebo od tridsiatky, keď ho pochytil tento hnusný zlozvyk, si tam vždy pri riešení nejakého problému šmátral prostredníkom a ukazovákom. Čiže ju tam mal ako keby vyšúchanú.
Ako si škrabal plešinku pozrel sa náhodou dolu na zem a na podlahe uvidel ležať ten čudný biely predmet, ktorým vrátnikovi pred smrťou vybili oko. Zistil, že to je kameň zabalený v bielom, trocha pokrčenom kancelárskom papieri. Poznal tento starý trik zločincov, takto väčšinou odkazovali svojim obetiam hrozby a výstrahy, avšak toto nebol obyčajný kameň. Bol to ukradnutý diamant. Seržant papier rozroloval a pomaly čítal:

Tony Grace čoskoro nebude nažive.
Vy už taktiež nemáte šancu.
Majte sa na pozore.


Seržant dočítal a v tom momente si všimol blikajúcu kontrolku na jednom z panelov. Pri nej na štítku bol nápis: Brána. Vedľa nej bol červený a zelený gombík. Seržant stlačil zelený a kovaná brána sa zťažka začala otvárať. Seržant opustil vrátnikovu búdku a ponoril sa do tmy. Vstúpil na pozemok Diamond Infinity.
Copyright © Kubo2
Pokračovanie príbehu >>>

 Blog
Komentuj
 fotka
kajusqa11  18. 5. 2012 15:28
 fotka
antifunebracka  27. 8. 2015 16:35
cely ten pribeh absolutne postredal akukolvek logiku. dufam, ze pokracovanie bude lepsie
Napíš svoj komentár