Stalo sa asi rok predtým, než som z tej školy odišiel. Mal som vtedy štrnásť, hovno, trinásť. Bolo to týždeň pred vianočnými prázdninami, ja a moji ex ex ex spolužiaci sme sedeli dvadsať minút pred siedmou na schodoch a čakali na triednu učiteľku, s ktorou sme mali mať hodinu dejepisu. Sneh, ktorí sme doniesli na šieste poschodie sa roztopil a zimná obuv uschla.

Ten predmet som miloval, ale tá piča (učiteľka) mi aj tak nedala jednotku.

Sadol som si dozadu do poslednej lavice a čakal na svojho spolužiaka „kamaráta“ kedy príde.

Viete, ten spolužiak a „kamarát“ bol z južného Slovenska. Od trénerky a triednej učiteľky sme mali zakázané si robiť z neho srandu, že je Maďar a pod. (-Ja som ho aj tak volal Atila, ale to iba, keď ma nasral.)- A pamätám si ako nám trénerka povedala, že naňho nemáme, ani keby sa neviem čo, a môžeme byť radi, že ho máme v našom športovom klube. Myslel som si, že je talentovaný a lámal všetky slovenské rekordy.

Mal šestnásť rokov a jedine, čo lámal boli hádzanárky na internáte. A už vôbec nebol talentovaný. Bol priemerný.

Kamarát prišiel asi desať minút po začatí hodiny a triedna iba dvihla hlavu od poznámok, ktoré nám diktovala, a pozdravila ho. Bolo by to v poriadku, keby mne nedala pred tromi mesiacmi neospravedlnenú hodinu, lebo som meškal päť minút.

Sadol si vedľa mňa. Vypýtal si odo mňa pero a papier a začal si písať poznámky.

Približne uprostred hodiny si učiteľka všimla, že pod mojou stranou lavice, nie našej, je kaluž.

Samozrejme, že to bolo na mňa. Ja som mal nohách klasickú zimnú obuv, šupácku pre jej oči, a on mal basketbalové tenisky, z ktorých svietila, tá jebnutá fajka na všetky strany.

Pozrel som sa pod lavicu. Najviac roztopeného snehu bolo pod ním a ku mne sa tá kaluž pomaly blížila.

Povedal som jej, že ten Balaton ma pod nohami on a nie ja. Ona sa ma spýtala prečo nie som prezutý. Povedal som, že tu nikto nie je prezutý.

Dostal som poznámku, ktorú som dostal nemal.

Na pol roka som dostal pokarhanie triednym učiteľom, doma som dostal po hube a bolo vybavené.

Vlastne, jediný dôvod, prečo ten pako chodil na školu bol ten, lebo v jeho rodnom meste by ho nezobrali na žiadnu školu. Dôvod neviem. Ale na našej škole bol preto, lebo ŠK (športový klub) musí mať financie na fungovanie, preto sa rodičia skladali, keď sa chodilo na preteky. A je nad slnko jasné, že rodina, ktorej ročný prijem je horko ťažko 10 000 € nebude môcť dať do klubu toľko peňazí, ako rodina, ktorá za dva týždne zarobí 10 000€.

Prachy, prachy, prachy. S týmto uprednostňovaným prachatých detí z „rodín“ som si potom všimol ešte na dvoch školách. Ten farizejský prístup učiteľky k chudobnejším rodičom.... Vždy mi bolo z toho nagrcnie.
Naposledy som sa o svojom kamarátovi dozvedel, keď dostal motorku za ukončenie štúdia, aj keď verím, že maturitu mal kúpenú.

 Skutočný príbeh
Komentuj
 fotka
doyouhearme  23. 4. 2014 21:56
pravda. megapravda
 fotka
patoke  25. 4. 2014 14:55
Ja volám kamaráta z intráku Koloman lebo je z Kokavy
 fotka
samtord  25. 4. 2014 15:07
@patoke to je pekné
Napíš svoj komentár