Človek sa dočká najväčšej pomoci alebo najväčšej zrady vždy od osoby, od ktorej to čaká najmenej. Neviem, prečo to tak funguje. Asi to má niečo do činenia s tým, že sme príliš zahľadený do seba. Potom príde facka od života – alebo, ako v mojom prípade, viacnásobná fraktúra srdca s početnými pomliaždeninami – a človek sa zrazu preberie ako zo sna. Posadí sa na posteli s vytreštenými očami a otvorenou tlamou – ako moja sestra včera, keď dostala za kýbeľ ľadovej vody priamo do postele. Ale o tom som nechcel: proste niekedy sa človeku zrúti celý svet za niekoľko dní či týždňov. Už som prestal počítať dni. Aby som nehovoril stále len v metaforickej rovine – podviedla ma.

Nie, nebude to uplakaný a rozcitlivený blog o nešťastnej láske. Nejdem vyťahovať špinavé prádlo ani nadávať či preklínať. Len rozmýšľam, aké je to všetko krehké. Láska. Aj zdravie. Život. Uznávanému lekárovi praskne cievka v mozgu – a je z neho troska človeka na úrovni dvojročného dieťaťa. Otec rodiny ide autom z roboty domov ako milión krát predtým – pod kolesá mu vybehne diviak, otec stočí volant, auto vyletí mimo cesty, prevráti sa a – zlomený väz. Obhliadajúci lekár len skonštatuje smrť. Priateľka sa vráti domov po víkende – a je to úplne cudzí človek, ktorému nerozumiete, aj keď predtým to šlo úplne hladko.
A pritom človek aj tak každý deň vstane a ide do práce. Aj tak uverí druhej osobe tak, práve s ňou/ním to už bude navždy. Musíme niečomu veriť – každý v niečo verí. Lebo keď prestaneme veriť, na ničom nezáleží. Niekto verí v sám seba, niekto verí v Boha, niekto verí druhým. Ja som to posledné. A viem, že sa zas oklamem. Že budem veriť nesprávnym ľudom, ktorí zašliapu moju dôveru ako chrumku do koberca. Ale keď sa sklamem stokrát, na stoprvý to už možno vyjde. V to verím – že niekde je dievčina, ktorá sa zatiaľ pozerala len po princoch na bielom koni, a pritom ten jej princ chodí pešo. Alebo autobusom, však je trošku ekologicky zmýšľajúci. Možno sedel vedľa nej v autobuse a rozmýšľal, ako ju osloviť – potom vystúpila, a on sa už nikdy nedozvedel jej meno, ani značku jej parfumu, ktorým ho dovádzala do extázy.

Potom rozmýšľam nad životom. Nad jeho zmyslom. Ale je to vôbec treba? Hoci je zatiaľ zmysel toho všetkého nejasný, neznamená, že neexistuje. Hľadanie pointy alebo zmyslu života je také namáhavé – a vlastne zbytočné. A myslím si, že vlastne ani nie je stály – ale mení sa. Keď som mal päť, myslel som, že spolužiačka zo škôlky je moja femme fatale. I keď vtedy som ju tak samozrejme nevolal – volal som ju jednoducho Radka. Odvtedy sa už lásky toľkokrát zmenili. Niektoré zotrvali dlhšie, niektoré sa len mihli. Tým som chcel povedať, že zmysel a pointu života stále vidím v láske a vo vlastnej rodine. Len osoba, ktorá ten zmysel predstavuje, ostáva skrytá. Skrýva sa tým najlepším spôsobom – že sa tvári ako obyčajný človek, ktorého stretnete v potravinách, alebo na priechode pre chodcov. A že si človek často myslí, že už našiel, čo hľadal, a pritom len verí nesprávnemu človeku.

 Je to možné?
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár