Ach... po dlhej dobe som si konečne pokojne sadla za počítač.. Ešte ani neviem o čom budem písať, len tak ťukám do klávesnice, čakám čo ma napadne a to všetko zapisujem. Len sa tak klávesnica otriasa prudkými nárazmi prstov ktoré chcú tak veľmi vypovedať a pritom ešte stále nevedia čo to chcú povedať...

Ach, ale už viem!

Oh, ako dlho som už nenapísala žiaden blog..a pri tom, teraz keď teraz toto píšem, cítim neuveriteľnú úľavu ani neviem od čoho... Možno preto, lebo teraz si môžem povedať či teda napísať čo len chcem a vyliať si srdiečko bez výčitiek svedomia, že tým niekoho zaťažujem... či ani len nie výčitiek, ale takto si ušetrím sklamania, že ma nikto nechce počúvať...

Ale k veci...a sakra, veď ja ani neviem k akej veci

A zasa neviem čo chcem

Ale nuž čo, stále potrebujem písať a ja sa dnes chystám aspoň túto moju túžbu splniť keď toľko toho sa mi teraz momentálne nedá splniť...

A konečne som si zas spomenula o čom chcem písať, keď som teraz nachvíľu dala odpočinok mojim prstom a prečítala som si o čom som písala...


No o tom, že mám toľko čo povedať, ale nemám to komu povedať... Je okolo mňa veľa ľudí a každý vie že som ukecaná... Lebo zakaždým keď môžem a viem že ma aspoň niekto počúva, síce niekedy len jedným uchom dnu a druhým von, hovorím všetko čo mám na srdci...A ja mám toho veľa na srdci... A to vždy...

Pretože na intráku som zavretá na hotelovej bunke a nechce sa mi vyjsť z nej von, takže som tam sama... a nemám nikomu čo povedať...všetko si hovorím len v duchu, veď kebyže si hovorím sama pre seba tak sa už fakt odsúdim za absolútneho blázna...

A teda keď už je niekto pri mne, tak využijem každú možnosť kecania... Ale len do takej miery, aby som nikomu neliezla na nervy a ušetrila sa sklamania že konkrétneho počúvajúceho to nezaujíma...

Ale aj tak ma najviac štve, to , že drahý milovaný človek, ktorý ma stále uisťuje o tom, ako veľmi ma miluje a že ho zaujíma všetko o mne, keď mu začnem, len začnem rozprávať niečo tak pochvíli ma buď odbije že aha no dobre, alebo tým, že mi absolútne nevenuje pozornosť a keď sa ho na niečo spýtam a čakám na odozvu, kuká na mňa ako na debila...
A pri tom práve jemu nehovorím tak úplne všetko a vlastne jemu hovorím vecí čo najmenej, nemusí ma predsa mať úplne prečítanú... a nielen preto, ale aj kôli tomu, lebo sa usilujem mu neliezť na nervy...

A teraz ma vlastne napadlo, že týmto čo som teraz napísala sa utvrdzuje to, čo mi povedal ani neviem prečo môj oco, že na nás vidieť že si už navzájom lezieme na nervy....

Síce je to dosť smutné, ale je to žiaľbohu reálne...

Stále som si neukojila potrebu vypísania sa celkom úplne, ale na koľko už nemám síl viac sa pozerať cez uslzené oči na monitor a kontrolovať si diakritiku, tak musím končiť...

 Blog
Komentuj
 fotka
kissmeplease  25. 12. 2009 21:51
ejha a koľko ste spolu?
 fotka
kaylee  25. 12. 2009 22:52
lepsie je ak ste menej spolu. ja som cez tyzden v blave cez vikend v bb a rok som tam mala chalana s ktorym sme sa isli po dobe dlhsej ako 5 hodin zabit ako sme sa navzajom iritovali ale tym ze sme spolu boli malo tak to nebolo az tak vyrazne citit. vela stastia
 fotka
mirkova  25. 12. 2009 23:18
nevadí.... teraz si smutná, o rok si naňho už ani nespomenieš, lebo už budeš mať lepšieho
Napíš svoj komentár