Milý denník,
výnimočne si ťa píšem v pracovný deň a nie školský. Ani nie 3,5 hodiny spánku, nie sú nič moc, hlavne ak mám ísť robiť. Trikrát som vydala menej, to sa mi ešte nestalo. Ani tá ranná káva nezabrala. Cez pokladňu mi dnes prešiel Ondro. Zdalo sa mi, že je mierne prekvapený z toho, že ma tam vidí. Ako predposlednej som blokovala mamine bývalého kamaráta, bola som vonku pri pokladni, keď som ju zbadala tlačiť plný vozík. Zavolala som ju do mojej pokladne a medzitým zo mňa vytiahla informáciu, odkedy tam brigádujem. Musím podotknúť, že mám rada toho malého bacuľatého sbskára, vždy keď ma vidí, tak sa na mňa usmeje a nemá tendenciu prekutrávať mi veci. Nie, ako Brunhilda, pri ktorej sa musím postaviť obkročmo, aby zistila, že mi pípa chrbát – najskôr tam nosím imaginárny hrb s čipom.

V DMke sklamane zisťujem, že som zabudla kupón na farbu na vlasy, ktorú som chcela kúpiť mame. Tak kúpim čiernu farbu na oblečenie, sebe farbiaci šampón, ústnu vodu a priesvitnú špirálu, ktorú používam ako podklad. Naivne verím, že mi otec tento víkend dá nejaké vreckové. Musím ísť na 4 hodiny k babke, lebo Martin dorazí domov až o šiestej. Som unavená, bolí ma hlava a mám suché oči. Plánujem si u babky ľahnúť. Dorazím k dedkovi a zisťujem, že babka je od nedele v nemocnici a mne to nikto doma nepovedal. Mala veľmi vysoký tlak, potom čo sa dozvedela, že jej posledná žijúca sestra má rakovinu. Mojej babke tento rok vybrali nádor. Všetci babkini súrodenci zomreli na rakovinu a takisto aj moja prababka. Dostali ju väčšinou v starobe. Možno to nie je genetické, hoci pri tom vysokom výskyte mám pochybnosti.

Za tie štyri hodiny u dedka sa tu vystriedame z každej vetvy, dedko nazval tento deň ako DOD. Dorazí bratranec Miško s priateľkou Miškou. Pomáham jej dostať zaseknutý šál z kabáta. Miškovi zablahoželám k narodeninám. Spoločne spomíname na zážitky z detstva, čo sme povyvádzali ako deti. Keď som im 5 ročná nakŕmila škrečka neznámymi bobuľami a bratranci ma skoro zabili alebo keď pozhasínali v dolnej časti domu, schovali sa, aby ma mohli plašiť. O pár rokov som toto isté robila mladšiemu bratrancovi. Dedkovi ponúknem pagáče, ktoré mi otec kúpil na desiatu. Ja sama som mala na raňajky a obed minipizzu a rohlík so zapečeným syrom na vrchu. Po hodine sa zastaví moja teta s ďalším bratrancom a prekvapene zisťuje, že babka stále nie je doma. O hodinu neskôr príde najstaršia teta, ktorá mi spraví silnejšiu kávu, aby som sa prebrala. Rozpráva svoje historky z mladosti, ako ju dvakrát niekto prenasledoval v meste a raz niekto zdrapol za ústa. Umyjeme dedkovi riad. Teta ma odprevádza k Martinovi.

Martin je taký „čerstvý“ ako ja. Ponúkne mi kávu alebo čaj, po dvoch kávach uprednostním radšej čaj.
„Chceš afrodiziakálny?“ zavtipkuje.
„Máš doma niekoho?“ odvetím mu.
„Nemám,“ zareaguje pohotovo.
„Tak môžeš spraviť ten afrodiziakálny,“ nedám sa ani ja.

„Kde mám tú knihu zo štatistiky?“ začne sa rozhliadať po izbe. Mimochodom, písal na nej. Začneme sa na ňom smiať.
Odrazu si dá zaucho. Spozorniem, že prečo sa bije.
Pre môj nechápavý pohľad podá vysvetlenie: „Musím sa prebrať, keď na to dlho pozerám, tak sa mi to zlieva dokopy.“
„Ja ti rozumiem, mne to stačí vidieť krátko a zlieva sa mi to dokopy,“ zasmejem sa zúfalo.

On by ešte tú štatistiku zvládol počítať, ale ja s nim prechádzam už len postupy príkladov. Pýtam sa ho na veci, ktorým nerozumiem.

Zase ma dáva dokopy so svojim 17 ročným bratom. Robí si srandu, že by som ho mala čo naučiť. Drístam, že ho pozvem na absinth.
„Nie, niečo morálne by si ho mala naučiť,“ pokúša sa tváriť vážne.
Pravou šľahnem imaginárnym bičom po ľavej ruke, pochopí moje gesto a rýchlo dodá:
„Zase tá tvoja úchylka.“

Počas mojej návštevy sa mi snažil dohovoriť kvôli babkinej rodinnej anamnéze.
„Mala by si sa dať preventívne vyšetriť, keď máte na to v rodine nábeh,“ opäť sa správa ako môj starší brat.
„V Galante by mi nič nenašli, aj keby som niečo mala,“ narážam na smutnú situáciu v našej nemocnici.
„Tak choď do Bratislavy,“ nalieha na mňa.
„Ale oni to mali až v starobe,“ vyhováram sa.
Nechcem si pripadať ako hypochonder, dosť čo sa cítim posledné dni slabá, srdce ma pobolieva, ako vždy keď som unavená. Nedokážem sa poriadne najesť a ruky sa mi zvyknú triasť. Utešujem sa, že je to stresom a že to prejde.
Pri bráne sa rozlúčime a mne sa podarí z neho vytiahnuť, kedy má presne narodky. Viem, že v decembri, ale vždy zabudnem, že ktorý deň to je.

Vystúpim u nás, podľa chôdze v diaľke spoznávam bývalého kamaráta, ktorého mame som dnes blokovala. Znervózňuje ma, že za sebou počujem jeho hlas, lebo práve telefonuje. Niečo zo mňa by chcelo počkať na neho a prihovoriť sa mu. Avšak tá moja časť, ktorá v neho stratila navždy dôveru mi to nedovolí.

Dnes vyslovila bratrancova frajerka Miška zaujímavú myšlienku: „Choroba Vás zlomí, ak sa jej poddáte.“ Čo jej aj prípad mojej babky, ktorá si najviac ubližuje, tým ako sa stresuje.

Pieseň na dnes:

Screenshot


Forecast to be grey again
Feels as if it never ends
Hide behind the door
Anymore
Let it rain
Let it rain

 Blog
Komentuj
 fotka
sandy114  9. 12. 2011 23:55
nechcem ťa strašiť ani nič podobné, ale rakovina je dedičná, preto jej máte v rodine tak veľa...
 fotka
side3  10. 12. 2011 00:09
@sandy114 rátam s tým, ale dúfam, že tej mladšej generácií - ako je otec a jeho sestry, bratranci a sesternice - sa to vyhne
 fotka
sandy114  10. 12. 2011 01:20
to chápem... kamoška sa presne kvôli tomu nechala zaočkovať proti rakovine krčka maternice... lebo jej babka mala a zomrela na to...
 fotka
depropex  12. 12. 2011 03:36
simi toto ťa ničí :/



si pripadám ako keby som čítal knížku a ty si moja hlavná hrdinka ktorej držím palce



ale kto je ten maťo ???
 fotka
side3  12. 12. 2011 03:42
@depropex ďakujem



Martin je kamarát, s ktorým sa poznám od čias, ako nás naše maminy čakali - takže ho poznám od narodenia
 fotka
depropex  12. 12. 2011 03:47
jáj už viem
Napíš svoj komentár