Keď teplé lúče dotkli sa hôr
Vietor preklínal skôr
chcel kliadbu vyrieknuť
Na nevďačných ľudí ju vybrechnúť
No nakoniec zmäkol
A zmieril sa s osudom

Pofúkal ľudom povrchové rany
Všimol si že sú občas radi sami
Že sú radi keď ich niečo bolí
Sem tam si sami vsypú do rany za hrsť soli
Aby vedeli že predtým bez bolesti šťastní boli

Tak sypú si ľudia soľ do šťastia
Namiesto cukru do kávy
A nadávajú vetru
Že im rany opálil
Škrabú si chrasty, aby mali jazvy
A pritom len chceli byť nachvíľku znova šťastní
A vietor fúka si dolinami
A ľudia v bezvetrí trpia sami

lebo tak to nakoniec sami chceli
a potom volajú vietor aby ich problémy zmenil

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár