Námornícka modrá schovala
vo vlnách rovných vlasov
všetky nádeje a túžby.
Na more ich zobrala.

Rozliali sa ako olej.
Plávali na hladine.
Až po prvom prílive
stali sa celkom.

Prichádzali búrky,
čo hnali ich z hĺbok mora
k členitým okrajom,
kde je číra a pokojná voda.

Nehľadali už majáky.
Len omývali brehy.
A tí, čo tápali,
dotkli sa ich nehy.

Bosé nohy na piesku, čo pálil viac ako lúče,
našli útechu v tom roztoku,
čo vytvorili slzy z minulosti
a všetky bývalé starosti.

Našli úľavu pre horúce srdcia.

Nezhasli oheň v nich,
len utíšili páľavu, čo chcela ich hnať z útesu.
Záchrana pred bezhlavým skokom
prišla v poslednej chvíli
pred odchodom
spoznali iskry v modrých odtieňoch zeleno-hnedých očí,
v nich sa stratili....

Ponorili sa.
Plávali.
Nepotrebovali nádych.
Splývali.
Spolu.
Na mori.
Vlny ich knísali,
čajky spievali
v slanom roztoku.

Našli si prístavy
bez blikajúcich svetiel vo výške.
Pokojné zátoky búrlivých vôd,
kde môžu si byť najbližšie...

 Báseň
Komentuj
Napíš svoj komentár