Dnes mám jeden z tych dní, že by som sa opúšťala, rozbíjala citmi a skladala späť do reality spánkom. Dívala sa na staré ja a bez pohybu či žmurknutia odivovala každé slovo nájdené v dohmate. 




Snívať. Je to ľahké? - Tvoriť svet, dávať mu tvar keď neviem, či konám správne? Je to ako viesť ,,malé rozhovory'' o počasí. Stratila som túto schopnosť a naivitu spýtať sa na včerajší deň, keď som ho videla stelesnený digitálnom. 




Túžim sa meniť, objímať, rásť, a nezačínať povrchne. Pomáhať je môj sen. Nebyť zbytočná. 




Dnes v noci matky nespia. Menia sa na ženy z dievčat. Strácajú naivitu a schopnosť baviť sa o zbytočnostiach ukrytých v prachu za dverami, kam zamietli úsmev a ostych. 




Naivne. Láskavo. Otvorene. Ak sa nebojíš pozvi ma ďalej, ale bude to bolieť. 




Za odmenu. 

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár