Niekedy možno márne volanie
neprijatý hovor zo snovej továrne
stratený svet niekde v hlave
čo dáva nezrozumiteľné rozkazy stále

pri kázni hľadám gombíky po zemi
hľadám pod lavicou papierik stratený
s inštrukciami stereotypu zabudnutého
a tvárim sa že vidím snahu neviditeľného

a myšlienkami som tam kde by som byť nemala
viem že by som tu aj ostala
ale v dave sa cítim stratená
a sama sa cítim nesmelá

len gombík odtrhnutý na dlhej ceste
vie prečo neostal na mojej veste
prečo pri predieraní sa dverami
zanechal radšej otvor deravý

a počítať sa mi nechce
koľko ilúzií a drobných som stratila na nekončiacej ceste

chcela by som končiť úsmevom
aj keď sa mi zdá že nesmelo
viem že keď na mňa príde tá chvíľa
nestáva sa zo mňa víla
a túžim po zmene
neviem ako ani kedy vstanem zo zeme
keď viem že podkopnem sa znova sama...

a len tak snažím sa dostať zo seba tú druhú osobu
čo nie je z nej veľa osohu
čo stráca naschvál gombíky...

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár